O roku 1968
Vyberáme ukážku z knihy Z archívu mojej pamäti – nedokončené rozhovory Gabriely Rothmayerovej s profesorom Petrom Colotkom, ktorý dvadsať rokov zastával funkciu predsedu vlády Slovenskej socialistickej republiky, ale bol aj podpredsedom federálnej vlády, ministrom spravodlivosti a členom Barnabitskej komisie, ktorá pripravovala rehabilitácie nespravodlivo odsúdených z rokov päťdesiatych.
"Keď sme sa streli s delegáciou z Moskvy, Kriegla a Smrkovského čakali manželky, Gusto Husák sa ma hneď pýtal, čo nového, aká je na Slovensku situácia. A ja mu na to – že u nás nič nového, ale že na nich sme čakali s nádejou. Čosi mi odpovedal o posratých hrdinoch. Jeho zajímalo, čo je so zjazdom.
A ja sa pýtam: „A tí kedy odídu?“
„A ty si myslíš, že oni k nám prišli na odpust? S toľkými delami, tankami? V Moskve tí najväčší hrdinovia boli chorí, umierali… Teraz musíme dať veci do poriadku a oni zakrátko odídu.“
On bol skutočne o tom presvedčený.
Rozhodlo sa, že má ísť na slovenský zjazd. Proti Vasilovi Biľakovi bola veľmi silná nálada.
Husák mi hovorí: „Podelíme si úlohy, ty zostaneš v Prahe a ja idem na ten zjazd do Bratislavy.“
o Povedal vám, že v Moskve zmenil postoj k okupácii?
– Ja si myslím, že postoj nezmenil. Stále bol na pozícii, že je to tragédia, že sem nemali chodiť. Ale povedal mi, že tu pomôže iba šok. A potom, keď som čítal jeho prejav na zjazde v bratislavskom PKO, pamätáte si, ako burácal: „Nech odpadne, čo je kolísavé…“ tak aj pre mňa to bol šok.
Otázka je, čo iného sa dalo v tom čase robiť?
Zjazd otočil Husák, jednoznačne. Ale v presvedčení, že keď sa rýchlo situácia skonsoliduje, tak o pár mesiacov odídu a budeme môcť pokračovať v tom, čo sme v januári začali. Navonok to aj tak vyzeralo, všetci sa vrátili z Moskvy, všetci zostali na svojich miestach, vojská sa držali disciplinovane, zdalo sa, že budeme môcť pokračovať."
